Poznáte to. Od rána beží hlava na plné obrátky. Zoznam všetkých úloh si už začínate písať, lebo je náročné ich udržať v hlave. Plánujete, nastavujete, reagujete, odpovedáte, organizujete. A znova plánujete a tak dokola. Dokončenie jednej úlohy znamená začiatok inej, ktorú treba opäť zorganizovať. Tam odpísať, tu zavolať, inde sa stretnúť, niekde dohodnúť... Zrazu sa blíži čas kedy by bolo fajn ísť domov. Sadáte do niečoho na kolesách a v hlave sa vynoria všetky veci, ktoré ste nedokončili. Niekedy v strese, úzkosti alebo až hrôze sa snažíte spomenúť si na všetko, čo máte ešte urobiť, koho osloviť, čo kde poslať. Hlavne aby ste na to zajtra nezabudli. Je to dôležité, je to predsa vaša práca. A neviete sa toho zbaviť až kým nezaspíte.
Lenže doma vás čaká tiež hromada povinností. Niekoho viac, niekoho menej. Podľa toho ako to máte doma nastavené a rozložené. Minimálne však od vás členovia rodiny očakávajú pozornosť a záujem. Potrebujú tiež komunikovať, riešiť, nastavovať, organizovať...prípadne zdieľať radosti či starosti. A tak je to v poriadku. To je predsa rodina, tak má rodina fungovať. Ale aj to si pýta vašu energiu a čas. Vám sa však nedarí úplne vypnúť myšlienky na prácu. Rodina je to miesto, z ktorého môžeme čerpať tie zásadné veci pre svoj život a denné fungovanie. Nie je to však automatické, bez nášho pričinenia.
Ak chodíte domov s myšlienkou absolútneho pokoja „Hlavne nech mi už dajú všetci pokoj“, verte, že je to nereálne. Nestretne sa to s pochopením. A trvať na tom prinesie mnoho sklamania, frustrácie, hnevu a odcudzenia. Ak chceme mať pekné a zdravé vzťahy, ktoré majú budúcnosť, musíme do nich vkladať pozornosť, záujem aj čas. Presne ako do svojej práce. Ako nájsť rovnováhu a dokázať si udržať energiu aby sme mohli budovať naše vzťahy?
1. Hodnoty a priority – teoreticky ich všetci ovládame.
Rozdiel medzi teóriou a praxou je v skutkoch. Nastavte si priority a uveďte ich do praxe. Možno budete potrebovať papier, pero a kalendár. Možno sa budete musieť naučiť hovoriť NIE. Možno nájsť trochu odvahy. Každá zmena si vyžaduje kúsok z nás. Ak to však myslím vážne, cestu nájdem.
2. Z práce domov
- Pred odchodom z práce si zapíšte, čo všetko potrebujete zajtra urobiť. Nebudete to musieť nosiť v hlave celý večer a budete sa môcť sústrediť na rodinu.
- Ak vás napadne niečo ešte počas cesty, zapíšte si to alebo nahrajte do mobilu.
3. Cesta na kolesách
- Maximálne preladenie, sústreďte pozornosť na TU a TERAZ. To znamená na základné zmysly. Čo vidia oči, čo držia ruky, čoho sa dotýkajú nohy, aký to má všetko pach a ako sa cítim, aké sú po ceste zvuky. Čo sa po ceste zmenilo od rána, či od včera...
- Vyžaduje si to vaše vedomé sústredenie. Nefunguje to automaticky, aspoň zo začiatku určite nie. Treba mať reálne očakávania, chce to tréning.
4. Napadá vás v hlave jedno „ALE“ za druhým? Tak sa vráťte k bodu č 1
5. Potreby detí a rodiny
- Je v poriadku prísť z práce a dopriať si oddych na preladenie. Je však nutné túto potrebu odkomunikovať s rodinou a urobiť akúsi DOHODU. Napríklad, že vás 30 min nikto neosloví.
- Nie je reálne očakávať, že na to rodina pristúpi „nejak automaticky“, lebo veď je jasné, že ste z práce unavená/ý. Každému sú jasné v prvom rade jeho potreby. Tak ako aj vám tá vaša, že potrebujete oddych. Deti vás celý deň nevideli, toľko veľa toho od vás potrebujú...A partner či partnerka tiež.
- Očakávania rodiny a očakávania svoje, je nutné odkomunikovať a zladiť. Jasne, zrozumiteľne a s rešpektom vysvetliť, nastaviť pravidlá a fungovanie. Vyhnete sa výčitkám, hnevu a frustrácii. Je to prejav toho, že vám na vzájomných vzťahoch a potrebách jednotlivých členov rodiny naozaj záleží.
To znamená „potrebujem 30 min na preladenie a potom sa vám venujem“. Samozrejme to má zmysel iba vtedy, ak to dodržím.
6. Deti potrebujú ako základ, aspoň 20 minút plnej pozornosti denne, počas pracovného týždňa. Čo to však znamená PLNÁ POZORNOSŤ? Nepatrí do toho zoznam otázok na splnené úlohy, povinnosti a ďalší zoznam očakávaní a príkazov. Tých 20 minút by mal byť prejavený záujem o to, čo dieťa zažilo, čo nám chce ono samo povedať (nech je to hocičo), čo dieťa potrebuje od nás, aké má túžby, predstavy alebo plány. Vrátane očného kontaktu. Nie, že rodič položí otázku a pozerá do mobilu či počítača, čiže vôbec nevníma čo dieťa rozpráva.
Asi najdôležitejšie je vždy dodržať čo sľúbim a vynahradiť, keď niečo spoločne naplánované nevyšlo. Vždy si totiž treba položiť základnú výchovnú otázku: „Čo svojím správaním učím svoje dieťa?“
Zuzana Zborayová
Comments