Človek sa dokáže stratiť vo všetkých tých očakávaniach okolia, o ktorých je presvedčený, že ich musí plniť. Očakávaniach, ktoré boli na neho kladené už od malička, aby bol ocenený, prijatý a aby mal pocit, že si zaslúži niekam patriť. Neskôr sa k nim pridali vlastné očakávania od seba samého, ktoré húževnato plní, a ich dostatočné naplnenie mu slúži ako dôkaz, že má nejakú hodnotu. Časom sa nenápadne môže objaviť pocit, že jeho vonkajší svet nie je úplne v súlade s tým vnútorným. S jeho pocitmi a potrebami, ktoré už ani nevie jasne pomenovať, ale hromadí sa ten vnútorný tlak. Plní zabehnuté nároky vychádzajúce z rolí, ktoré zastáva v práci aj doma, ale v duši vzniká prázdno a nesúlad. Radosť sa hľadá čoraz ťažšie. Frekvencia rozumových "ospravedlnení" a "vysvetlení" typu "To je predsa život", "Nič nie je len ružové", "Nemám inú možnosť", "Nemôžem so všetkým seknúť", "Takto žijú všetci.."...a pod sa zvyšuje. Ale ten vnútorný nesúlad sa akosi nedá utlmiť.
Človek, v tom lepšom prípade, prirodzene hľadá ako z toho von. Potichu a sám, či nahlas s niekým. Popritom človek narazí na nejaký článok, knihu, kurz, prípadne iného človeka, z čoho vzíde základná myšlienka. Aby nastal súlad v tvojej duši „Hlavne buď sám sebou“. Super, znie to jednoducho, ale čo to znamená konkrétne pre mňa? A tu môžu nastať dve cesty.
Cesta človeka číslo 1.
„Znie mi to ako klišé. Ako motivačné žvásty, ktoré nemajú nič spoločné s realitou. To sa mám teraz akože zbaliť, všetko nechať tu a ísť sa „upratať“ niekde na Bali ako z filmu? Nemám čas teraz zisťovať čo sa mi páči a čo nie, čo by som chcel a čo nie. Mám dôležitejšie veci na práci, ja predsa nie som žiadny slaboch. Zvládam a aj zvládnem všetko. Aj tak nemám inú možnosť. Nikto to za mňa neurobí. Nežijeme v rozprávke. ..“ apod.
Človek číslo 1 sa presvedčí o absurdnosti tohto tvrdenia. Samo o sebe, v úzkom kontexte, to aj je absurdné a takmer nepoužiteľné. Keď si však dáme trochu námahy a odstúpime, môžeme vidieť, že sú to len dvere, ktoré nám ukazujú ďalšiu možnosť. Je na nás, čo s tým urobíme. Vytiahnem z toho slovíčka „námaha a urobíme“. Toto môže byť ten najväčší problém pre človeka č. 1. Má radšej jednoduchšie cesty, ktoré ho síce dostali tam kde je, ale neboli tak namáhavé. Veľkú časť svojej pozornosti a energie venuje potláčaniu svojich potrieb a pocitov a urobí to aj teraz. Je to spôsob jeho fungovania, už dostatočne zabehnutý, to znamená, že najmenej namáhavý. Aby sa vyhol námahe, je ochotný samého seba presvedčiť, že radosť zo života patrí snílkom a slabochom a on ju v živote určite má, aj keď ju takmer necíti, ale viac jej nepotrebuje. Človek číslo 1 dokáže zájsť tak ďaleko, že začne nakoniec klamať sám seba a predstierať pred sebou samým, nie len pred ostatnými, smiech, spokojnosť, radosť...čokoľvek pozitívne. Množstvo energie venuje potláčaniu pocitu frustrácie, hnevu, menejcennosti a hlavne strachu. Energie, ktorá mu potom chýba niekde inde. Ale nie je predsa slaboch. Často hľadá aj vinníka, kto všetko môže za to kde je, ako žije a ako sa cíti. Občas keď mu dôjde energia na všetko to potláčanie, vybuchne ako kotol. Čo má často nepríjemné následky vonku aj vnútri.
Prečo to robí? Dôvodov môže byť mnoho. Základom sú odmietanie prevziať zodpovednosť za svoj život, za vlastné myslenie, chovanie aj rozhodovanie (nejaké dozretie) a strach. Strach z neznámeho, mimo zabehnutú ohradu aj keď plnú nepríjemných zážitkov a pocitov. Strach, že na to nemá, že to nezvládne, že vlastne nevie čo má robiť, že sa mu život rozsype a zostane sám, alebo bude odmietnutý, vyčlenený, že nebude pre niekoho, či celú spoločnosť, dostatočne hodnotný. Presne ako keď bol malé dieťa. Tento strach stojí na vlastnej neistote, nízkom sebavedomí, slabej sebadôvere a sebahodnote. A presne toto všetko, pokiaľ je dosť veľké, mu nedovolí sa pohnúť ďalej, otvoriť tie dvere, aby pochopil, že zmeny vôbec nemusia byť o extrémoch a nemusia viesť k revolúcii. Vnímate ten nekonečný kruh? Respektíve špirálu, lebo to prázdno na duši časom narastá.
Cesta človeka číslo 2.
„Buď sám sebou, fajn a čo to znamená pre mňa? Uvedomujem si, že často sa rozhodujem inak ako by som chcel. Že moje názory prispôsobujem situácii a ľuďom okolo. Že sa nechám dotlačiť do vecí, pre ktoré by som sa sám nerozhodol a potom si doma večer prehrávam situácie a hnevám sa na seba, že som viac nebojoval za seba, svoje pocity a názory. Uvedomujem si, že to ako žijem, myslím a rozhodujem sa, ovplyvňuje nie len mňa, ale aj ľudí v mojom živote. Uvedomujem si, že občas klamem samého seba a tým klamem aj ostatných. Priznávam, že sa necítim dobre, chcem sa cítiť inak a uvedomujem si, že zmena si vyžaduje námahu. Takže idem pátrať po svojich pocitoch a potrebách, idem zistiť, kto vlastne som, skôr, než sa mi celý život so všetkými v ňom, rozsype.“
Človek číslo 2 je dostatočne zrelý na to, aby si uvedomoval, že zodpovednosť za to ako žije, je v jeho rukách. Vníma svoju časť vplyvu aj na ostatných. Necíti sa ako slaboch za to, že má emócie. Nemá strach z pochybenia, z toho že nebude niekde prijatý, pretože prijíma samého seba. Nenaháňa dokonalosť, chápe, že chyby sú prirodzená súčasť posunu a neznamenajú, že je chybný on sám. Nemá od seba nereálne očakávania, ktoré by ho doviedli k frustrácii a pocitu nízkej sebahodnoty, či udržiavali jeho sebavedomie v ponožkách. Žije v pravde sám so sebou a je si vedomý, že námaha je prirodzená súčasť spokojnejšieho života.
Zhovievavosť k svojim nedostatkom, umožňuje byť zhovievavý k iným. Ohľaduplnosť a pochopenie pre svoje „tienisté“ chvíle, uľahčuje zvládať „tienisté“ chvíle u iných. Rešpekt a úcta k sebe, prispieva k zdravému sebavedomiu, asertivite a budovaniu vzťahov založených na pravde a úprimnosti. Upevňovaniu všetkého toho, o čo nechceme v živote prísť, tak aby to stálo na reálnom podklade, nie na predstieraní, klamstve a strachu. Nedusiť sa v chýbajúcej autenticite. O to predsa ide aj človeku 1 aj človeku 2. Strach z blízkosti, prameniaci z neprijatia seba samého vedie k pocitu osamelosti. Presne k tomu, čomu sa chcú všetci vyhnúť. Keď nestojím nablízku sám sebe, nepustím k sebe blízko ani nikoho iného. Keď viem, že nie som úprimný sám k sebe, neverím, že niekto iný je úprimný ku mne. Keď neverím sám sebe, neverím, že môžem dôverovať niekomu inému. Keď nemám rád na sebe toľko vecí, neverím, že ma môže mať úprimne rád niekto iný. Zo strachu hľadám vedľajšie úmysly a klamstvá. Žijem vo svete domnienok a strachu. Môže to znieť trochu beznádejne, ale toto všetko sa človek môže naučiť aj prostredníctvom vzťahov, len si ich musí dovoliť, nájsť v sebe trocha odvahy a risknúť to.
Predstavte si vášho ideálneho najlepšieho priateľa. Ako sa k vám chová, aký je? Skúste byť sám sebe najlepším priateľom. Ak sa chcete predsa v sebe trochu viac „pohrabať“, rada vás tou cestou prevediem.
Zuzana Zborayová
コメント