Ako zvedomiť dieťaťu jeho kompetencie, že nie je bezmocné, že nemusí byť obeťou ani obmedzené zážitkami z detstva a zároveň zodpovedné?
Napríklad takto:
Matúško má skoro 10 a veľmi mu to páli. Je mimoriadne vnímavý. Svoje vnemy dokáže často nečakane a prekvapivo zúročiť, podľa aktuálnej potreby. A veľmi rád klasicky "vymýšľa". V preklade do inej reči, objavuje ako funguje život, svet a vzťahy. Na druhej strane je to citlivé dieťa a potrebuje podporiť a nasmerovať. Nedávno, po takom "objaviteľskom" zážitku, sme viedli debatu o tom "po kom to mám"? "Mama aj ty si rada vymýšľala", "Tato ani tebe sa nechce moc upratovať, to mám po tebe".. "Veď všetci vravia, že polku mám po mame a polku po tatovi". Tak sme si zobrali papier a vysvetlili, že "tá polka po mame a tatovi" sú moje nohy, vďaka rodičom sa postavím na nohy a stojím na základoch, ktoré mi dali. Niekto pevne, niekto menej. Niekto má odvahu aj kráčať niekto moc nie, radšej sa niekoho drží, alebo sa rovno vezie. Niekomu sa nohy úplne trasú. "To musí byť ťažký život, a prečo to má každý inak?" Pretože zbytok tela je TVOJ. Máš ruky, ktoré tvoria TVOJ život a ktoré narábajú s tým, čo si dostal od rodičov. A to, čo vedie tvoje ruky, je tvoje srdce, ktoré je iba tvoje a tvoj rozum, ktorý je iba tvoj. Ty si jeho pánom a ty rozhoduješ o tom, čo si v ňom necháš. Ak sa ti páči to, čo sme ti ukázali, a prináša ti to radosť, tak si to nechaj. Ak sa ti to nepáči, a prináša ti to smútok, tak si vytvor niečo svoje. Nie to, čo si zdedil po mame alebo po tatovi, rozhoduje o tom aký budeš, a aký budeš mať život. To iba TY, Tvoje srdce Tvoj rozum a Tvoje ruky.
Jedna z najdôležitejších rodičovských úloh je naučiť dieťa zvládať rôzne situácie, ktoré život prináša. A vôbec nejde len o konkrétny nácvik, konkrétnych situácií, ale o objavovanie a tvorenie schopností, ktorými je dieťa na tieto situácie vybavené. O zvedomenie toho, že vôbec nejaké schopnosti má, že je kompetentné a tým pádom nie je bezmocné. Zároveň s tým prichádza postupné odovzdávanie zodpovednosti, za svoje rozhodnutia. Samozrejme primerane veku a s rešpektom k jeho aktuálnej rozumovej a citovej výbave. Nejde predsa o to, presvedčiť ho, že na to nemá, ale upevniť ho v tom, koľko už dokáže. Tak sa buduje zdravá sebadôvera, sebaistota aj sebahodnota.
Zuzana Zborayová
Comments