top of page
Vyhledat
  • Obrázek autoraZuzana Zborayová

Nikdy sa nevzdávaj! …alebo predsa?



Silné a hodnotné presvedčenie, ktoré ako sa hovorí, môže byť „dobrý sluha, ale zlý pán.  Všetci obdivujeme tých hrdinov, ktorí idú pevne a neoblomne za svojim cieľom. Na tejto ceste zažijú množstvo ťažko zvládnutelných situácií, až na pokraj ich síl, fyzických aj duševných. V našej dobe aj časových a finančných, nakoniec možno aj zdravotných. Ale napriek tomu sa nevzdajú a znovu vstanú ako Fénix z popola a s nesmiernym odhodlaním pokračujú ďalej k svojmu cieľu. Možno trochu pokrčení a omlátení, ale o to silnejší a pevnejší vo svojom postoji.


Obraz týchto hrdinov máme pred očami už od detstva v podobe rozprávok. A nebudeme si klamať, aj dospelí majú radi svoje rozprávky v knižkách, na plátne, v televízii, v novinách, podcastoch…apod. Celú strastiplnú cestu radi prežívame s nimi, držíme im palce, fandíme každému kto im na ceste pomôže, nenávidíme každého kto im škodí, niekedy stačí, že sa na hrdinu škaredo pozrie. Predstavujeme si seba, čo by sme všetko urobili a dokázali, mať tie schopnosti. Lenže potom vypneme telku, odložíme knihu a ostaneme sami, v tom priestore plnom reality a našich situácií, ktoré potrebujeme zvládať. Tá realita je niekedy fakt vyčerpávajúca. Fakt to bolí, fakt nespíme, fakt na nás nie je každý príjemný a ani my na každého. Fakt musíme riešiť situácie …keby sme tak mali tie schopnosti.


Predstava nezlomného človeka je veľmi inšpiratívna. Množstvo týchto inšpiratívnych ľudí môžeme nájsť takmer všade okolo nás. Doslova okolo nás. Stačí si zapnúť sociálne siete, vrátane tých pracovných, a zrazu máme pocit, že úspech rastie na strome, len my sme ten správny ešte nenašli. Ľudia dokážu také úžasné veci, v takých náročných podmienkach. Sú odvážni, vytrvalí, trpezliví, odhodlaní, motivovaní (ty jo to je tak dôležité slovo) starostlivo plánovití, vzdelaní a múdri, presne vedia čo chcú a kam idú. Účinok týchto inšpirácií môže mať na nás rôzne dôsledky. Môže nás pohnúť smerom k reálnej aktivite, inšpirovať nás. Môže nás povzbudiť v našom skeptickom pohľade na život (mávnem rukou so slovami „mať toľko prachov, štastia, známych, rodinu, meno, žalúdok…a pod), prípadne „aj tak všetci preháňajú“. Alebo nás to môže zaraziť do zeme a potvrdiť nám vlastný pocit neschopnosti, nedostatočnosti a nehodnoty.


Rada by som sa v tomto článku venovala prvej variante „inšpirácii“, pretože vyzerá krásne a „ružovo“ a to mne vždy zasvieti kontrolka. Veta „Nikdy sa nevzdávaj!“ ma sprevádza od malička. Pamätám si kreslený obrázok bociana, ktorý má v zobáku žabu, ale iba do pol tela, lebo žaba ho drží „rukami“ za krk, takže ju nemôže prehltnúť. Visel mi v izbe a ako matka som ho tiež zavesila synom do izby. Ako čerstvo dospelá som ho stratila, ale často sa mi vynáral v hlave. Tiež mám za sebou pár svojich ťažko zvládnuteľných situácií a období, a dlho som bola presvedčená, že práve táto rada mi ich pomohla prekonať. Až kým som sa nezačala viac venovať sebapoznaniu a nevymenila „motivačnú smotanu“ za rieku s mojím menom, do ktorej keď som vstúpila, našla som aj pichľavé kamene, drsný piesok, chlad, tmu, prúdy, občas nejakú dravú rybu. Ale aj radosť, energiu, hravosť a svetlo. Zistila som, že nie tá veta, ale moje bytostne pozitívne naladenie, určitá dávka vzdorovitosti, potreba spravodlivosti a radosť zo života, ktorú som si za žiadnych okolností nenechala vziať, boli tou „tajnou silou“, ktorá mi pomáhala zvládať situácie a budovala moju odolnosť a odvahu.


Vidieť realitu svojho JA, nie mať neustále pred očami osobu, ktorá by som mala byť, bolo a je pre mňa stabilizačné a motivačné. Pochopila som, že mám nejaké hranice, v podobe hodnôt, priorít a aj svojich schopností. A to čo mám v rukách mi predsa nikto nevezme. Samozrejme na schopnostiach sa dá pracovať, aj sa tak deje, ale aj práca na svojich schopnostiach – na zveľaďovaní samej seba má hranicu. Tú nachádzam práve v tých hodnotách a prioritách, do ktorých rozhodne nepatrí sebadeštrukcia v podobe neustálého tlaku na vlastné okraje fyzických, duševných, zdravotných a iných síl.  Ak by som neustále naháňala predstavu nezdolnej a nikdy sa nevzdávajúcej hrdinky, naháňala by som len vlastný pocit menejcennosti, nedostatočnosti a nehodnoty. Navyše toto presvedčenie má ešte ďalší nechcený efekt. Osamelosť. Hrdina, je tam hore vždy vlastne sám. Má obdiv, má rešpekt, ale je tak nedosiahnuteľný. Nedá sa s ním stotožniť. A ešte keď má podobu toho, čo všetko musí dokázať sám, všetko si musí vyriešiť sám (lebo nechce nikoho obťažovať, lebo nikoho aj tak nezaujímajú jeho problémy, lebo nesmie prejaviť slabosť, inak by nebol hrdina a žiadosť o pomoc je predsa slabosť a podobné škodlivé presvedčenia), tak vlastne vysiela signál, že nikoho nepotrebuje a nechce. A vzťahy predsa fungujú na plnení si potrieb, na priestore byť pre niekoho niečím užitočný a potrebný, na prejavoch zraniteľnosti. Hrdina, čo všetko dokáže sám, nemá žiaden priestor pre iných.


Keď sa vrátim k vlastnostiam hrdinu, ktorý sa nikdy nevzdáva. Odvážny, vytrvalý, trpezlivý, odhodlaný, motivovaný, starostlivo plánovitý, vzdelaný a múdry, presne vie čo chce a kam ide. Každá z týchto vlastností má mnoho podôb.


Odvaha je aj vstúpiť do rieky s vlastným menom a s láskou a odhodlaním prijať všetko, čo tam nájdem. Odvaha je vytvoriť vo svojom živote priestor iným, aj napriek riziku ublíženia, nenaplnenia očakávaní, predstáv a potrieb. Odvaha je pustiť si do života nedokonalosť, chyby a možnosť zlyhania. Trpezlivo, krok po kroku mapovať svoje schopnosti a hranice. Odvaha je stabilne sa opierať o svoje hodnoty a asertívne komunikovať svoje priority a potreby. Vzdelávať sa nielen smerom von (teda, čo môžem/musím dať svetu) ale aj smerom dnu (čo potrebujem ja). A starostlivo si to naplánovať. Motiváciou by mi mala byť láska k sebe samej. Pretože to, čo dokážem dať sebe samej (odhodlanie, trpezlivosť, starostlivosť…lásku) to som schopná dať aj svojim vzťahom, prirodzene, bez pocitu tlaku a prehnaných očakávaní.

 

Ako teda zistím kedy je čas niečo vzdať? Čo vás napadne ako prvé pri predstave, že niečo vzdávate? Sypete z rukáva negatívne nálepky na svoju osobu typu lenivec, slaboch, citlivka, lúzer.. (prípadne vety, ktoré ste počúvali v detstve), alebo riešite skôr to, ako vás bude vnímať okolie? Čo o vás povedia iní? Alebo vás napadla myšlienka vlastných hraníc, ktoré vás chránia pred sebadeštrukciou a opierajú sa o vaše hodnoty a priority? Hrdina má tiež mnoho podôb. Mnohým ľuďom vďačíme za úžasné veci, ktoré tvorili aj na úkor seba. Ale to predsa nie je povinnosť každého. Buďte hrdina pre seba, pre svoje deti.

 

Motivačná smotana je ako zákusok. Poteší, pripomenie, že život je aj celkom fajn, ale ten zákusok je tučný a bez skutočnej hlbšej výživy, preto si tú zdravú výživu musíme hľadať inde, v tom sebapoznávaní. Aj keď sa vraví, že čo je zdravé je často menej chutné, ale v konečnom dôsledku prináša trvalejší, radostnejší a stabilnejší pocit zo života, vzťahov a samého seba. No nie je to tá najlepšia motivácia? Rada sa s vami namočím do tej vašej rieky.

 

Zuzana Zborayová

 

34 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše

Comments


Commenting has been turned off.
bottom of page