Ospravedlnenie v sebe zahŕňa tri aspekty. Prejav ľútosti nad vlastným činom, prevzatie zodpovednosti za svoje chovanie, a pokus o nápravu (vzťahu, dôvery…a pod.) K tomu, aby sa z ospravedlnenia nestala výhovorka, potrebujeme odvahu hovoriť pravdu. Tomu všetkému predchádza ešte istá dávka empatie, uvedomenie si, že naše slová, chovanie alebo činy mohli niekomu ublížiť.
Prečo je ospravedlnenie pre niektorých ľudí tak ťažké? Nesie so sebou totiž istú dávku odhalenia. Je potrebné ustáť svoju chybu a aj to odhalenie. Je potrebné ustáť aj prípadné dôsledky. A to je presne prejav schopnosti prevziať zodpovednosť za vlastné chovanie. V dospelosti sa táto schopnosť predpokladá akosi automaticky. Ale táto schopnosť stojí na zrelosti a určitom stupni zdravého sebavedomia. Kde sa tam vzalo sebavedomie?
Zdravo sebavedomý človek:
· Berie chyby a svoje ľudské slabosti ako prirodzenú súčasť života
· Je si vedomý svojej “nedokonalosti” a prijíma sa so svojimi svetlými a tienistými
stránkami
· Priznanie viny nevníma ako osobné zlyhanie, ale iba ako súčasť balíka obyčajnej
“ľudskej nedokonalosti”
· To, že urobil niečo “zlé”, nestotožňuje so sebou, že on je “zlý”
· Práve preto, dokáže zvládnuť aj mierny pocit trapnosti či poníženia
· Pre schopnosť prevziať zodpovednosť, počíta aj s tým, že ospravedlnenie môže priniesť
ďalšie výčitky, ku ktorým sa dokáže postaviť čelom, s rešpektom a empatiou k sebe aj
druhému.
Človek s nízkym sebavedomím často ani neverí, že druhá strana by mohla ospravedlnenie prijať. Pretože sám má problém odpúšťať. Rovnako predstava odhalenia seba samého, keď vlastne sám seba má problém prijať s prirodzenými ľudskými nedokonalosťami, je nepredstaviteľná. Odhaliť niečo, čo schováva za rôzne “masky” a ilúzie, len aby niekto nezistil, čo si o sebe vnútri naozaj myslí. Aký nedokonalý a málo hodnotný je…sám pred sebou.
Nejde mi o prilievanie ohňa k pocitu nízkeho sebavedomia. Ospravedlnenie sa, má obrovský význam práve v budovaní sebahodnoty a sebavedomia. Nedoriešené záležitosti odčerpávajú energiu, berú pozornosť aj myšlienky. Majú dopad na každodenné fungovanie a aj na vlastný sebaobraz. Nechať niečo “vyšumieť” je dočasný sebaklam. Všetky spomienky si totiž stále nesieme so sebou.
Ako by to mohlo vyzerať?
Každý má svoj spôsob komunikácie, svoj vnútorný svet prežívania a nastavenia. Ponúkam teda len akúsi základnú všeobecnú štruktúru.
· Osobne – najväčšiu váhu má vždy osobný kontakt, pokiaľ je to možné, ak tak telefón
· Miesto – súkromie a kľud, je to intímna a osobná záležitosť pre obe strany
· Čas – nie len ten na hodinách je dôležitý, ale počkať kým odznejú najväčšie emócie je
predpoklad, že z toho nevznikne ďalšia hádka. Rovnako vyčlenenie dostatku času na
prípadný rozhovor, ktorý by po omluve mohol nasledovať ako súčasť nápravy vzťahu či
dôvery.
· Reč tela – uvolnená a prirodzená, aby ste nepôsobili neúprimne alebo podozrivo
(nehrbiť sa, nekrížiť ruky, držať gestikuláciu na uzde, strážiť mimovoľné pohyby rúk a
nôh, tón a hlasitosť reči…)
· Spôsob komunikácie – vyvarujte sa slovíčku “ale”, nepoužívajte “TY” (je to brané ako
útok), držte sa faktov, buďte konkrétni, nebojte sa opísať svoje pocity (približuje vás to
ako človeka), vyjadrite pochopenie druhej strane, otvorenosť, úprimnosť, pokorný
prejav so zachovaním vlastnej sebahodnoty.
· Vďačnosť – ak je to niekto blízky, alebo pre vás dôležitý, povedzte mu, čo pre vás
znamená.
· Trpezlivosť – buďte trpezlivý k možným výčitkám, zranenie niekedy musí ísť von.
Buďte trpezlivý, ak odpustenie nepríde hneď. Možno aj druhá strana vám potrebuje
znovu začať dôverovať.
· Dodržte, čo sľúbite, ak niečo sľúbite.
"Umenie omluvy a schopnosť odpustenia sú prítomné iba tam, kde je zachovaná úcta k sebe samému, k našemu jadru, k duši."
Neznámy autor
Je fajn si dopriať úprímnejšie vzťahy, nie len s ostatnými, ale aj so sebou. Lebo tam predsa naše vzťahy začínajú. A popritom si budovať vlastnú sebahodnotu a sebavedomie.
Zuzana Zborayová