Vzťahy. Ťažko s nimi a ešte ťažšie bez nich. Koľko času a energie nás stojí budovanie a koľko udržiavanie? Existuje vôbec niečo ako udržiavanie vzťahu? Nie je udržiavanie niečo ako státie na mieste v silnom vetre? Chytáme sa všetkého okolo, len aby sme neurobili krok vzad. So strachom a pocitom, že ak sa neudržíme, niečo stratíme. Táto predstava je asi ešte viac energeticky náročná. Skúsme inú predstavu. Udržiavanie vzťahu ako pripomínanie si krásnych momentov, ktoré sa už stali. A vytváranie príležitostí pre nové momenty, ktoré sa ešte len môžu stať. Ako stavanie lega. Máme stále pred sebou svoj výtvor, všetky kocky, ktoré sme už do vzťahu vložili, krásne a farebné. Jasné, že občas sme museli niečo prerobiť, niečo preskladať inak, ale vďaka tomu, že sme to urobili, máme pred sebou ten krásny výtvor. A stále prikladáme kocku po kocke a svoj výtvor zveľaďujeme. Krásna predstava však? Náš uhol pohľadu je mimoriadne dôležitý. Buď stojíme vo vetre, alebo skladáme lego. Buď míňame energiu na udržiavanie v strachu, alebo na zveľaďovanie, s nádejou, odhodlaním a radosťou z toho, čo sa nám doteraz podarilo.
Pri predpoklade, že nehovoríme o vzťahu samého so sebou, potrebujeme ku krásnemu výtvoru ešte niekoho ďalšieho. My máme uhol pohľadu krásne nastavený, vytriedené najkrajšie farebné kocky a sme pripravení pridávať kocky k spoločnému výtvoru. Na druhej strane možno stojí človek, ktorý (z nášho pohľadu) nemá pripravenú hromádku kociek na spoločný výtvor, a možno ani nemá pocit, že stojí niekde vo vetre. Má okolo seba úplne iný svet a možno žije v úplne inej predstave. V nás sa hromadí pocit, že sme spolu, ale vlastne každý sám. Vzťah existuje, je tu, ale čo s ním? Ako sa v ňom cítim? Napĺňa ma aspoň občas niečím pozitívnym? Ako sa cítim pri predstave, že som o vzťah prišla/prišiel? Je v poriadku a prirodzené, že sa striedajú obdobia pohody a nepohody. Je v poriadku občas spoločný výtvor čiastočne rozobrať a prestavať. Aj naše vnútro sa zážitkami a skúsenosťami v určitých obdobiach rozoberá a prestavuje. Tým, že sa to deje u nás vnútri, deje sa to plynule a možno si to ani nevšimneme. Ale vzťah je o komunikácii, ktorá prebieha navonok. Práve tá komunikácia môže dvere otvárať ale aj zatvárať.
Predstavy, očakávania, priority a emócie. Najrizikovejšie aspekty vo vzťahoch. Je úplne jedno o akom vzťahu hovoríme. Partnerský, priateľstvo, pracovný, s dieťaťom....
Poznáme skutočne svojho partnera? Alebo sa len držíme svojej predstavy o ňom? Zmenil sa partner, ja alebo obaja? Sme si istí, že tá zmena nepriniesla predsa len aj niečo dobré? Sme ochotní hľadať prínosy tých zmien pre náš vzťah? To je asi tá najdôležitejšia otázka. Vraví sa, že kde je ochota tam je cesta. Možno vás v súvislosti s nadpisom tohto článku napadá, že nestačí, keď je ochotný len jeden. Musia byť ochotní dvaja. Máte úplnú pravdu. Avšak jediný, koho môžeme kontrolovať a meniť sme my. Nikoho iného. Jediné, čo máme naozaj v našich rukách, sú naše vlastné myšlienky, rozhodnutia a činy. Môžeme začať pri našich očakávaniach a predstavách. Sú vôbec reálne? Naozaj budeme na svojich predstavách naďalej trvať? Každý človek má aj pozitíva, ale môže sa stať, že cez vlastné predstavy nevidíme nič, čo nám do tej predstavy nezapadá. Spomeniem to znovu, uhoľ pohľadu je mimoriadne dôležitý.
Niekedy nám naozaj neostáva nič iné, len byť tým prvým, kto naštartuje pozitívnu zmenu. Vloží do opravy vzťahu všetku svoju nádej a energiu, vyzbrojí sa veľkou dávkou trpezlivosti a lásky a bude len dúfať, že druhá strana sa postupne pridá. Je úplne jedno o akom vzťahu hovoríme. Partner, priateľ, kolega, dieťa....
Zuzana Zborayová