Tie dnešné deti…

Nesamostatné, lenivé, bez záujmu, nezodpovedné, drzé…

"

Vytvorili sme kult dieťaťa, ktoré nám diktuje a rozkazuje, no v skutočnosti je to kult matiek, ktoré zaň skrývajú svoju nezrelosť" psychiater a psychoterapeut Peter Pöthe.

Tak veľa dospelých sa chytí tej prvej časti vety a vyrazí do boja. Vôbec im nedôjde proti komu. Proti niekomu slabšiemu, koho máme povinnosť chrániť a vytvoriť mu čo najlepšie podmienky na to, aby dozrel v človeka prospešného sebe samému a aj spoločnosti, teda aj samotnému rodičovi. Niekomu, kto sa na svet nepýtal, za to veľmi skoro počúva aký byť NEMÁ. A kto a ako ho učí aký byť MÁ?

Chovanie/ správanie sa, sú vlastne reakcie na to, čo sa deje okolo. Aké reakcie má dieťa použiť, sa učí najmä od svojho najbližšieho okolia. Teda rodičov, širšej rodiny, učiteľov atď. To znamená, že to ako zareaguje rodič je pre dieťa vzor a podklad k tomu, ako sa má v takej situácii nabudúce zachovať ono samo. Skúste sa zamyslieť ako reagujete? Akú používate kritiku? Na seba, na partnera, na vlastných rodičov, na dieťa, poštárku, predavačku, učitelku, šéfa, kolegyňu…atď. Čo tým učíte svoje dieťa? A akú pochvalu či povzbudenie používate? Na seba, partnera, dieťa…a všetkých okolo? Aký je u vás doma pomer kritiky a povzbudzovania počas dňa?

Nie je možné, aby rodič hodil vlastnú zodpovednosť na dieťa. Ani na nejakú dobu, vždy je nejaké doba. Naši rodičia vyrastali v inej dobe ako my, naši starí rodičia vyrastali v úplne inej dobe. Každá generácia má tendenciu nadávať na tú ďalšiu. Deje sa to odkedy sú ľudia na Zemi. Neustále počúvam, aké sú tie dnešné deti aj puberťáci hrozní. Niekto ich však vychováva!!!! Takže skôr než začnem „nálepkovať“ a vášnivo opisovať, hrôzy dnešnej mládeže, je fajn sa pozrieť do zrkadla.

Naša spoločnosť je, vo výchove, ale aj celkovo vo vzťahoch, stále väčšinovo nastavená na BUĎ / ALEBO. Buď radikálne, autoritatívne, výhradne podľa vlastných očakávaní a presvedčení čo je správne a čo nie. Občas aj s fyzickým trestom, ale často s obhajobou svojich metód vychádzajúcich z presvedčení, že deti sú nejaké zrúdy, ktoré keď nezažijú tvrdú ruku, tak rodiča zožerú. Stáva sa, že keď to rodičovi takto zhrniem, tak mi povie „hm toto som zažíval, keď som bol dieťa, znie to hrozne.“

Alebo opačný extrém, v absolútnej "slobode a láske", veď dieťa najlepšie vie, čo potrebuje. To znamená „zbavím sa akejkoľvek zodpovednosti, lebo vlastne neviem úplne čo mám robiť, a neustále dohadovanie sa s dieťaťom je vyčerpávajúce“. Mimochodom sloboda má hranice a veľmi jasné a hlavne spočíva v niečom úplne inom. Nezlieva sa do toho, že nikdy nepoviem NIE, pretože tým dieťa obmedzujem na slobode. Láska zahrňuje aj usmernenie a hranice, pretože hranice sú bezpečie a istota. A medzi nimi by mala existovať akási rešpektujúca sloboda. To je zodpovednosť a zodpovednosť je tiež láska. Láska je v rešpekte potrieb a v komunikácii, a vzájomných, veku primeraných dohodách. Rodič využívajúci tento druh výchovy často sám nemá vo svojom živote jasné pravidlá ani hranice.

Oba postoje sú prejavom nezrelosti a zbavovania sa zodpovednosti. Prejavom neschopnosti hľadať iné cesty a neschopnosti sebareflexie, ktorá je výrazným znakom zrelosti. Oba tieto výchovné prístupy sú prejavmi neistých dospelých a rovnako neisto a neuchopene vyzerajú aj ich vlastné životy. Z oboch prístupov vychádzajú deti/dospelí plní neistôt, úzkostí s narušeným pocitom bezpečia a sebahododnoty.

Nikdy nenaučíte dieťa to, čo sami neviete. Preto by rodič nemal od dieťaťa vyžadovať niečo, čo sám nerobí. Ako sa to často deje. Rodičovstvo môže byť veľká škola života a vlastného dozrievania, ale môže byť aj akýmsi zosilovačom nazbieraných komplexov a strachov.

Nepodporujme spoločnosť, kde sú slová ako podpora, záujem, pozornosť, dohoda, komunikácia prejavom slabosti. Pretože rodič je nadradený, je predsa autorita. Ak sa dieťa bude cítiť ponížené, nebude mať väčšiu chuť spolupracovať. Ako sa cítite vy a čo chodí hlavou vám, keď vás niekto ponižuje alebo vás presviedča o svojej nadradenosti?

Ak chcete aby bolo samostatné:

- Malo by mať jasne, zrozumiteľne a primerane veku nastavené úlohy a povinnosti.

- Potrebuje chápať zmysel svojich povinností.

- Detstvo je o učení a k učeniu patria chyby, bez ponižovania a trestania.

- Povzbudzovanie a podpora vyjadrujú základný ľudský rešpekt a tým prispievajú k aktivite, vyhrážky vyvolávajú strach, odpor a vzdor.

Ak chcete aby sa zaujímalo:

- Zaujímajte sa aj vy, čo zaujíma vás?

- Kontrola a buzerácia nie je prejav záujmu, ale moci.

- Netlačte dieťatu svoje záujmy. Čo viete o jeho svete? Čo mu robí radosť? Čím žije? Podporte ho tým, že vstúpite do jeho sveta. Neposudzujte, nekritizujte, skúmajte a skúste sa pripojiť. Uvidíte ten rozdiel.

- Dajte občas nejaký podnet.

- Určitý „nezáujem“ k puberte patrí a je v poriadku.

Ak chcete aby chápalo zodpovednosť:

- Potrebuje vôbec nejakú dostať, bez toho aby mu niekto neustále stál za chrbtom okamžite pripravený ho skritizovať.

- Znova je tu právo na chyby.

- Zlá známka nie je katastrofa, bordel v izbe nie je katastrofa, dospelý človek neschopný zdravých vzťahov áno.

- Potrebuje dôveru. Veríte svojmu dieťaťu? A akú máte vy seba-dôveru?

- Tresty vedú ku strachu a vzdoru. Zodpovednosti sa učí cez prirodzené a logické dôsledky. Ak si to neviete úplne predstaviť, dosaďte si seba do role dieťaťa a svojho šéfa do role rodiča. Aká reakcia na vašu chybu by bola pre vás prijateľná? Pri akej reakcii sa necítite ponížení? Aká reakcia vo vás vyvoláva snahu a ochotu?

Ak chcete aby vedelo komunikovať:

- Ako komunikujete vy? Bola by vám taká komunikácia príjemná? Je vaša komunikácia jasná, zrozumiteľná a dostačujúca?

- Čo vám vadí na komunikácii s okolím a koľko z toho používate na svoje deti?

Používate komunikačné bloky?

- Odmietnutie jeho emócií

- Moralizovanie

- Rady

- Kritizovanie

- Ponižovanie

- Utešovanie a ľutovanie

- Kontrola a ovládanie

- Kázanie

- Porovnávanie a škatuľkovanie

- Vypytovanie sa a vypočúvanie

- Nadávanie

- Obhajoba druhých

- Vyhrážanie

- Príkazy a zákazy

- Obviňovanie

- Zosmiešňovanie

- Sarkazmus

- Psychologická analýza

Ako ste na tom s počúvaním? Necháte dieťa dorozprávať alebo mu skáčete do reči? Dokážete počúvať ticho a pozorne, prijať jeho emóciu? Alebo máte tendenciu všetko zľahčovať či devalvovať? Alebo reagujete podľa toho akú máte práve náladu, či koľko máte práve energie? To znamená neustále sa meniace pravidlá, ktoré nie možné uchopiť a teda ani dodržiavať….

Výchova nie je dožadovanie, vyžadovanie, príkazy, zákazy, neustále rady a usmerňovanie. Výchovávame hlavne svojím vlastním správaním sa k sebe, k partnerovi, k dieťaťu a k okoliu. Svojimi postojmi, názormi, vyjadreniami a rozhodnutiami. Svojou komunikáciou či nekomunikáciou. Tým všetkým učíme svoje deti….čomu ich teda naozaj učíte?

Zuzana Zborayová